Plynutie premlčacej doby a plynutie prekluzívnej lehoty v kontexte opatrení prijatých zákonom č. 62/2020 Z. z.
Národná rada Slovenskej republiky dňa 25. marca 2020 schválila vládny návrh zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „Zákon“), ktorý bol zverejnený v Zbierke zákonov SR pod č. 62/2020 Z. z. a nadobudol účinnosť dňa 27. marca 2020.
Vláda Slovenskej republiky prijala rad opatrení z dôvodu šírenia choroby Covid-19 spôsobenej vírusom SARS-cov 2, ktoré mnohé výrazným spôsobom ovplyvnili aj chod justície, keďže mnohé štátne orgány, súdy nevynímajúc, začali pracovať v obmedzenom režime. V dôvodovej správe sa uvádza, že cieľom návrhu zákona je prijatie (i) niektorých mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a (ii) niektorých opatrení v justícii.
V prvom prípade ide o opatrenia, ktorých následkom je spočívanie plynutia premlčacej doby a spočívanie plynutia prekluzívnych lehôt, a to výlučne v súkromnoprávnych vzťahoch a spočívanie plynutia procesných lehôt na strane účastníkov konania a strán v konaní. Uvedené vyplýva priamo z § 1 a 2 Zákona pričom ustanovenie § 1 upravuje spočívanie plynutia premlčacej doby a spočívanie plynutia prekluzívnych lehôt a ustanovenie § 2 upravuje spočívanie plynutia procesných lehôt.
V našom príspevku sa teraz bližšie pozrieme na ustanovenia upravujúce spočívanie plynutia premlčacej doby a spočívanie plynutia prekluzívnych lehôt.
Podľa § 1 Zákona Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.
Skôr ako však pristúpime k výkladu vyššie označených zákonných ustanovení, považujeme za potrebné v stručnosti ozrejmiť nasledovné skutočnosti.
Lehotou sa rozumie určitý časový úsek ohraničený svojím začiatkom a koncom plynutia. Začiatok plynutia lehoty môže byť ustanovený právnym predpisom, rozhodnutím štátneho orgánu, dohodou subjektov súkromnoprávneho vzťahu, prípadne aj jednostranným právnym úkonom. Uvedené sa obdobne vzťahuje aj na koniec plynutia lehoty, ako aj dĺžku plynutia lehoty.
Prijatá právna úprava sa tak dotýka priamo aj problematiky vymáhania splatných pohľadávok. Dopady ustanovenia § 1 Zákona si vysvetlíme na ustanoveniach Občianskeho zákonníka upravujúcich premlčaciu dobu. Pre posúdenie otázky premlčania je nevyhnuté určiť dĺžku premlčacej doby a začiatok plynutia premlčacej doby, teda určiť presný deň, odkedy premlčacia doba začala plynúť.
Z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka vyplýva, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. kedy sa subjektívne právo stalo žalovateľné. V prípade záväzkovoprávnych vzťahov je začiatok plynutia premlčacej doby naviazaný na deň, kedy mal dlžník plniť, t. j. na deň, kedy sa dlh stal splatným. Na tomto mieste považujeme za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v osobitných prípadoch je začiatok plynutia premlčacej doby pre niektoré subjektívne práva upravený odchylne od všeobecnej úpravy (napríklad právo na vydanie dedičstva, právo na plnenie z poistenia).
Osobitným režimom premlčania sa riadia pohľadávky na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom táto osobitosť spočíva v kombinácií plynutia subjektívnej lehoty a objektívnej lehoty. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je naviazaný na prvok vedomosti poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, resp. v prípade pohľadávok z bezdôvodného obohatenia je týmto prvkom vedomosť, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a o tom kto sa na úkor oprávneného bezdôvodne obohatil.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka vyplýva, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Napríklad v prípade pohľadávok na peňažné plnenie, je prvý deň omeškania dlžníka s plnením dlhu v zásade aj dňom kedy začína plynúť premlčacia doba. Všeobecná premlčacia doba je tri roky v občianskoprávnych vzťahoch a štyri roky v obchodnoprávnych vzťahoch, pričom pre niektoré subjektívne práva platia osobitné dĺžky premlčacích dôb.
Účinky premlčania nastávajú za kumulatívneho splnenia dvoch predpokladov. Prvým predpokladom je márne uplynutie premlčacej doby, t. j. v rámci plynutia tejto premlčacej doby si veriteľ svoje subjektívne právo neuplatnil alebo nevykonal. Druhým predpokladom je, že dlžník si uplatní námietku premlčania. Vo vzťahu k druhému predpokladu však existujú isté odchýlky týkajúce sa pohľadávok zo spotrebiteľských zmlúv. Naplnením oboch uvedených podmienok dochádza k zániku nároku, t. j. súd premlčané právo neprizná.
Naopak na uplynutie prekluzívnej lehoty súd prihliada ex offo (z úradnej moci), keďže na rozdiel od premlčania, uplynutie prekluzívnej lehoty má za následok zánik práva. K zániku subjektívneho práva dochádza na základe dvoch právnych skutočností, a to uplynutím prekluzívnej lehoty a opomenutím uplatnenia práva v lehote. Dĺžku prekluzívnej lehoty, ako aj začiatok plynutia prekluzívnej lehoty, upravujú buď ustanovenia Občianskeho zákonníka pre jednotlivé špecifické prípady preklúzie alebo sú tieto skutočnosti upravené osobitnými predpismi (napríklad Zákonník práce).
Z ustanovenia § 1 písm. a) Zákona vyplýva, že všetky lehoty uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva neplynú, a to odo dňa účinnosti tohto zákona až do 30. apríla 2020, pričom uvedené sa vzťahuje len na súkromnoprávne vzťahy. Predmetné zákonné ustanovenie síce explicitne neuvádza, čo v prípade ak začiatok premlčacej doby pripadne práve na uvedené obdobie, avšak zo znenia tohto zákonného ustanovenia je možné ustáliť výklad, že pokiaľ začiatok plynutia premlčacej doby a začiatok plynutia prekluzívnej lehoty pripadol do obdobia medzi účinnosťou tohto zákona a 30. aprílom 2020, tieto lehoty plynúť nezačnú (keďže lehoty neplynú, nemôžu ani začať plynúť). Uvedené sa obdobne vzťahuje aj na situácie, kedy začiatok plynutia premlčacej doby alebo začiatok plynutia prekluzívnej lehoty pripadol na deň pred účinnosťou tohto zákona, v takom prípade taktiež dochádza k spočívaniu plynutia týchto hmotnoprávnych lehôt. Teda lehoty ktoré začali plynúť pred účinnosťou tohto zákona a nestihli uplynúť do dňa účinnosti zákona neplynú, čiže aj v tomto prípade dochádza k spočívaniu plynutia lehoty.
Ustanovenie § 1 písm. b) Zákona sa vzťahuje na prípady, kedy k uplynutiu lehoty došlo po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona. V zmysle tohto zákonného ustanovenia platí, že pokiaľ koniec lehoty pripadol na obdobie po 12. marci do dňa účinnosti tohto zákona, neskončí sa táto lehota skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Uvedené znamená, že pokiaľ teda koniec premlčacej doby alebo koniec prekluzívnej lehoty pripadol na uvedené obdobie, posunie sa koniec týchto lehôt na 30. deň po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.